mollynka7

Keď sa ráno presúvate do práce, tlačia sa ľudia z každej strany do električiek či trolejbusov, každý sa niekam ponáhľa a vy neviete, či sa rozčúliť alebo zostať v pokoji, je veľkou otázkou každodenného ranného zhonu. Neviem, či pokrútiť hlavou a nič nepovedať, alebo radšej sa rozkričať sa do sveta: “Ľudia, čo bláznite, aj tak ten čas nezastavíte, tak o čo sa to snažíte!!!“ Nie takto to nefunguje, však?

Rozpoviem Vám jeden malý príbeh:

V jedno ráno ako obyčajný pondelok, nastúpila som do práce električkou, bežne ako ranný rituál, ale nebolo také bežné. Každý človek mrzutý, ústa zamrznuté od zimy zvonka, oči napuchnuté od nespánku a nálada, o tom ani nehovorím. Však poznáte to, skoro všetci.. To skoro som použila náročky. Sedím si pri dverách, keď v jednom momente nastúpi staršia pani zavalitej postavy, obyčajná žena s červenou čiapkou zahalená čiernym šálom. Prisadla si oproti mne, založila ruky a pozerala von. To sa Vám zdá obyčajné. Ale divné bolo to, že jej stekali slzy po tvári. Ani žiaden náznak vzlyku nevyšiel z nej. Pokojne sedela s prekríženými rukami na bruchu držala čiernu tašku. Plakala… Nikto sa nestaral, prečo plače… Nikto nechcel vedieť, čo sa jej vlastne stalo. Prečo vlastne plače?  Nevedela som, čo v tejto situácii robiť, moje oči sa chceli spojiť z jej, odovzdať jej aspoň smiešne mrknutie na rozveselenie. Ale jej oči pozerali celý čas von a plakali….Moje srdce trpelo zvedavosťou, ako tejto žene, ktorá sa nikomu nesťažuje, žije s vlastným trápením a okolie, teda povieme okolie sadisticky jej nerozumie. Položila som jej ruku na tie prekrížené ruky.. Čakala som, že sa strhne, spustí moju ruku preč, ale nie nestalo sa.. Vtedy sa tie oči otočili… Tie oči nevideli, necítili, boli plné sĺz a smútok vytekal z nich. Dívala som sa do jej očí, snažila som sa ich prečítať, nedali sa…. Boli umreté. Vedela som, že sa stalo niečo zlé…. Niečo, z čoho jej duša umrela… Mlčky som ju chytila aj druhou rukou, otočila dlane, podržala som jej ruky a jemným hlasom odpovedala: „PREPÁČTE“. Teraz sa čudujete, prečo som povedala prepáčte, ale v tom momente my vybehlo toto slovo samé. Vyrušila som ju z jej bolestivého umierania. Preto bolo ospravedlnenie na mieste…Utrela si do rukáva slzy, už v tom momente nevyliezla žiadna, a odpovedala mi: „Ďakujem, že ste, je málo ľudí, čo sa dívajú do očí a vidia, to čo by mali. Dnes ráno mi umrela moja najväčšia láska, môj životný cieľ – môj muž. Zavrela som mu oči ráno na posteli, aby mohol odísť, tam kde ho zavolali.. Nemám nikoho, zostala som tu sama.. sama bojovať, ani posledné zbohom mi nepovedal, len večer sme si ľahli spolu do postele a on ráno odletel do nebies. Žiadne slová, žiadne bolesti, žiaden hlas.. zostalo ticho.. aj ten posledný úsmev je už preč…posledné objatie som mu dnes odovzdala, aj keď jeho telo bolo chladné ako ľad a jeho ústa už neprehovorili, milovala som ho, ako nikoho na svete. Bol mojím svetlom, mojím požehnaním, mojím krokom, mojím telom.. som stratená v tomto svete… už mi len slzy zostali, ale aj tie sa míňajú. Tak som musela ísť von, hľadala som niekoho, kto ma vypočuje… toľké hodiny prešli.. a nič, až Vy.“ Nevedela som ani odpovedať, lebo aj moje slzy tiekli tak silno, že aj ľudia v električke nás začali sledovať. Pozerali, čo sa deje, prečo tie dve ženy plačú? Ukladali si otázky, ale nik sa nespýtal, nik nepoľutoval.. nik nič nepovedal…Postavila som sa a objala som ju bez slov… Dala jej na čelo bozk a odišla som…. Posledné oči sa stretli pri vystúpení z električky. Ale tie oči nikdy nezabudnem, už boli vďačné, že ťažoba upadla na chvíľu… To jediné pozretie do očí, možno zmiernilo troška trápenia. Snažme sa aj my otvárať oči, a sledovať okolie, nikdy nevieme, čo sa nám stane… Ak teraz cestujete v dopravnom prostriedku, pozrite sa na niekoho a zamyslite sa nad ním… Spravte to iba raz.. možno Vám to tiež spraví radosť na pekný deň.