mollynka7

Nie je ľahké ukladať si otázku.. Bojím sa pravdy? Asi každý pred ňou zatvára dvere, lebo si myslí, že mu nejak ublíži. Pravda je slovo, pred ktorým máme všetci rešpekt. Je to niečo, čo nevieme ovplyvniť, príde sama.

Rozpoviem Vám ďalší príbeh….

Asi tak pred týždňom som sedela na hematologickej ambulancii, čakala som na výsledky z mojej krvi, ktoré boli bežnou rutinou pre mňa. Bežnou ako pre koho? Na vedľajšej sedačke v čakárni si sadla ku mne 28ročná mladá žena s opuchnutými očami a sklonenou hlavou. Neviem, som asi človek, ktorý sa každému prihovorí, aj v túto minútu to bolo. Najprv sa tá žena na mňa len dívala a v mysli jej určite prebiehalo, čo sa jej pýtam a otravujem. Ale potom to začalo… A príbeh sa začal rozprávať:

Táto žena pracovala na vysokom poste, milovala svoj život, svoj voľný čas, svoj bežný život. Jej deň bol tak naplnený a v strese, že si neuvedomovala, že deň nemá 40 hodín ale 24 hodín. Prácu si nosievala domov, po nociach pracovala ešte na počítači, muža videla na obrázku telefónu alebo na fotke položenej v predsieni na komode. Ako sa hovorí, sláva je niečo, čo zháňa ľudí do pekiel. Ale vyhovoval jej ten život, nemala čas na rozmýšľanie, jej úspešnosť v práci ju doháňala k šialenstvu ešte vyššie postúpiť…

Len jedno ráno, jediné ráno jej to zmenilo.. Len tá jedna minúta zmenilo možno všetko.. Príbeh pokračuje ďalej…

Keď sa ráno zobudila mala obrovskú hrču na krku a na pravom uchu. Tie opletačky okolo toho neboli dôležité, ale ten ortieľ v ambulancii obvodného lekára po všetkých možných vyšetreniach, keď zazneli tie slová: „Milá pani…… máte druh rakoviny, ale vaša vyliečiteľnosť je v dobrých prognózach.“ To slovo „RAKOVINA“, to jediné jej tak udrelo do srdca, že v tej sekunde to nezvládla a odpadla na stoličke. Doktor rýchlo v tom momente ju položil na lôžko, zavolal sestru a snažili sa ju dať k vedomiu. Ako sa preberala, videla, že to nebol sen. Je to REALITA.. Tie ostatné slová, že mala rakovinu lymfatického systému pod názvom HODKIN SYNDRÓM, jej nič nehovorilo, ale to prekliate slovo, čo každý pozná, ÁNO. Začala panikáriť, kričať a tvrdiť, to nie je pravda, že je zdravá, zdravo sa stravuje, pravidelne športuje, že to je určite omyl. Bila päsťami do hrude doktora a začala hystericky vykrikovať: „Prečo ja? Práve teraz? Keď môj život má teraz zmysel…“ Doktor sa ju snažil so sestrou upokojiť, až po niekoľkých minútach prestala robiť ataky na doktora. Posadil, ju ešte raz na stoličku a snažil sa jej s kľudom vysvetliť celé, ako to bude prebiehať. Liečba mala trvať trištvrte roka aj s hospitalizáciou v nemocnici, plus chemoterapia, pravidelné kontroly, či sa tá choroba polepšila, alebo nie. Všetky slová, čo jej rozprával, nepočúvala, nemohla, nevedela proste bola taká zúfalá, že sa cítila tak strateno, jej život práve padol na dno…a ďalšie otázky prepadali panike…. „Prežijem? Zomriem? Čo mám vlastne teraz robiť?“ Tá pravda ma zlomila….

Sadla si pred nemocnicou na lavičku, vybrala z kabelky mobil a chcela telefonovať.. „Ale komu mám zavolať?“ spýtala sa samej seba. Veď moje všetky kamarátky mi závidia môj vysoký postup v kariére, už ich nezaujímam, muž ten ani neviem, ako vyzerá, lebo lieta po celom svete, „MANŽELSTVO“ v úvodzovkách funguje na emailoch a esemeskách. „Komu mám vlastne zavolať?“

Zostávala jej jediná osoba, ktorú mala –SESTRA. Sestra bývala na druhom konci republiky, ale skúsila to. Zavolala jej a v telefóne sa ozvalo : „Prosím“. Ani jej sestra nevedela, že je to jej číslo…. Zostala na pol minúty ticho a nakoniec sa predstavila: “Ahoj Evka, tu je tvoja sestra.“ Eva zostala až taká prekvapená, že nevedela nájsť slova, čo jej vlastne povedať. Po desiatich rokoch žitia sa jej sestra prvýkrát ozvala. Na druhom konci telefónu sa ozvalo: „Deje sa niečo?“ Nevedela, či jej to povedať, alebo radšej zložiť telefón, bála sa, mala strach. „Eva, mám RAKOVINU..“

V telefóne nebolo počuť nič, len to hnusné ticho… „A čo teraz?“ Prišla odpoveď taká odmeraná, že až prekvapene zostala stáť, že vlastná sestra jej takto odpovedala. Zložila v tom momente telefón. Aspoň od nej čakala milé slová, poľutovanie… Ale nič.. nič také sa nestalo. Krutá realita nastala, bola  tu sama – SAMA. Nikto nebol na jej blízku, musela začať boj sama. Aj tak sa stalo.. Zobrala si dva týždne dovolenky, aj keď sa to šéfovi nepáčilo, ale po vysvetlení situácie pristal na jej voľno. Jej myšlienky už nemysleli na prácu, ani na šport, či voľné chvíľe trávené v úvodzovkách s „PRIATEĽMI“, čo nikdy nezavolali, pokiaľ sa ona neozvala…Jej život sa stal bojom o holý život… Už jej bolo nanič kariéra, ani peniaze…

V piatok ráno sa hlásila na Národnom onkologickom ústave, kde jej vysvetlili celú liečbu, ako to bude prebiehať. V tých strachoch googlila  predtým doma o tej chorobe všetko možné, snažila sa zistiť, čo najviac informácií, v kníhkupectve si nakúpila rôzne knižky, študovala po nociach rôzne prospekty. Myšlienky jej nedali spať… Nechcela zomrieť…

Prvá terapia sa začala v pondelok, musela ešte si odkrútiť všetky vyšetrenia, predtým, ako jej bola presne nastavená liečba. Dostala izbu úplne na konci haly.. Požiadala o samostatnú jednotku, lebo nebola ešte pripravená vidieť pacientov. Takto prebehol prvý týždeň terapie a v popoludňajších hodinách jej zazvonil telefón. „Kde si miláčik?“ konečne sa jej ozval ten jej slávny manžel. Ona mu opovrhnute po týždni odpovedala, že kde je a vysvetlila mu celú situáciu v priebehu dvoch minút. Hneď sa ponáhľal za ňou a za hodinu bol už pri nej s veľkou kyticou ruží. Zbadala v jeho očiach takú ľútosť nie z lásky, ale to že už je z nej troska, vycítila, že  už nemal o ňu záujem. Tak ho zdvorilostne poprosila, aby za ňou nikdy nechodil a dal jej teraz na nejaký čas pokoj. Nevedela, či v tom momente, to rozhodnutie bolo správne, ale asi bolo. Už jej nezavolal, ani nenapísal, čo by ste sa čudovali, však po toľkých rokoch manželstva a nič….Terapia prebiehala tak, ako doktori vraveli, výsledky sa zlepšovali, nachádzala tam veľa dobrých ľudí, niektorí sa stali jej doživotnými priateľmi. Po polroku prišla o krásne gaštanové vlasy, ale nevadilo jej to, lebo po toľkých hodinách, dňoch a mesiacoch sa jej psychika tak postavila na nohy, že sa stala silnejšou a inou osobou aj bez vlasov. Jej zmýšľanie sa zmenilo na iné hodnoty života, vážila si každý kúsok jedla, každé milé slovo, či pohladenie. Stala sa lepším človekom.  Na oddelení stretla svoju doživotnú kamarátku Zuzanu, ktorá bojovala tiež s tým slovom RAKOVINA. Bola jej najväčšou oporou, navštevovali sa vzájomne a podporovali v rôznych sférach. Žili s chorobou menom RAKOVINA… bojovali spoločne o holý život.

Teraz v tomto príbehu v tomto momente, ako mi to rozprávala sa zasmiala.. Som sa spýtala zvedavo: „Prečo sa smejete?“

„Preto, lebo ja milujem tento nový život.. To čo bolo predtým, nebol život, ako som Vám to opisovala na začiatku príbehu, ale teraz je môj život. 1. mája jej oznámili, že chorobu spoločnými silami porazili. Toto bol jej moment. Teraz môžem poďakovať chorobe – ĎAKUJEM.. dala mi nový život… nové oči pre svet.  Bola šťastnejšia, v práci dala výpoveď, požiadala o rozvod toho sviniara, ktorý sa fakt neozval a si predstavte, sestra sa po pár mesiacoch jej  ozvala a prišla ju navštíviť na oddelenie, poplakali si v náručí tak, ako nikdy. A najkrajším rozhodnutím bolo to, že stretla novú lásku, ktorá ju nosí na rukách, plní jej všetky životné želania, dáva jej pocit, že život je krásny.

A čo je s ňou teraz… Stala sa slávnou pre pisateľov… Jej slová značne dobíjajú srdcia ľudí.. A jej život je taký krásny, že to čo predtým nevidela, už vidí. Takže možno ju poznáte aj vy v slovách…..

Podľa skutočného príbehu

Pripájam úryvok z básne od  Zuzany Volentierovej zo zbierky Láska na križovatke

Pravda

Pichľavými bodliakmi sa stávajú slová,

keď niekomu tu pravdu nastoja.

Len jedno slovo vie dušu zraniť,

keď vieš, že sa ti snaží pravdu zmárniť.

Viem, že pravda je zrkadlom ducha,

kde idea so snom smejú sa do ucha.

Len niekto tú pravdu nechce znať,

radšej sa chce klamstvu sa doznať.

Lebo pravda pichá ako ihlička,

ale je to len čistá iskrička.

Ktorá vlastne má človeka potešiť,

nie mu zlom ducha uložiť.