mollynka7

Príbeh, čo napísal život začal v piatok poobede, kedy som čakala kamarátku v kaviarni, s jej predĺženým meškaním. Objednala som si mätový čaj a poobzerala som si okolie. Nikoho nebolo v celej kaviarni len v rohu sedel jeden starší pán. Mal položenú kávu s mliekom a čokoládový kúsok torty na tanieri. Čašníčka mi doniesla čaj a spýtala som sa: „Prečo tu máte tak prázdno? V taký krásny deň veľa ľudí chodí si posedieť, či troška vypadnúť zo zhonu.“ Čašníčka položila tácku s mojím čajom na pravú stranu stola a ráznym hlasom odpovedala: „ Neviem Vám odpovedať, len dnes výnimočne ste tu len vy a ten postarší pán, čo sem chodí každý deň.“
„Každý deň, tak to je už iný stály zákazník.“ Pani čašníčka sa usmiala a odišla od môjho stola, ešte sa na chvíľku pristavila pri pánovi, či niečo nepotrebuje, ale on neodpovedal, díval sa na tú kávu aj na ten zákusok. Ani jeden hlt a ani jeden kúsok nevložil do úst. Nechápala som jeho počínanie, možno je zamyslený, možno rozmýšľa nad niečím. Ale ako som začala po pár minútach odpíjať z môjho čaju, nezmenila sa situácia. Ani sa nepozeral na okolie, len tak zamĺknuto hľadel do nejakého bodu na stole.
Rozhodla som sa, že si k tomu človeku prisadnem, však čo tu sedíme dvaja mĺkvo a ja určite ako poznám moju kamarátku budem tu hodinu sedieť. V ruke som niesla kanvička, dobre pálila na moje ruky, ale nedalo sa mi ju ináč odniesť som sa milým slovom spýtala : „Môžem si k Vám prisadnúť? Bude Vám to vadiť? Aj tak sme dvaja jediní zákazníci, čo tu sedia. Neodpovedal, nepohol hlavou ani doprava ani doľava, jeho bod bol hypnotizovaný ďalej. Mala som strach, čo ak možno je nejaký čudák, možno nejaký vrah, možno nechce byť nikým rušený.
Otočila som sa a chcela som si sadnúť k susednému stolu, keď tu zrazu chrapľavým hlasom odpovedal: „ Nech sa páči, miesto je voľné.“ Nevedela som, či si prisadnúť, obavy sa trochu už časom zväčšovali, ale moje srdce mi kázalo, že musím.
„Prepáčte, ale nedá sa mi opýtať sa Vás, prečo tú kávu nepijete a ten zákusok nejete?“
Zdvihla sa pomaly hlava, nadvihlo obočie a aj sa ukázal neopísateľný úsmev.
„Milá slečna prepáčte alebo pani, ja sem chodím každý deň, objednám si každý deň tú istú kávu a ten istý zákusok pomaly 40 rokov, ale nikdy som ho nezjedol a ani nevypil. Viem, že sa ma budete pýtať, ako je to možné a aký to má význam, tak ak dovolíte vyrozprávam Vám príbeh:
Prvá veta ma zaskočila.. „Všetci chcú, aby som umrel…“
Ale príbeh pokračoval. „Volám sa Johannes, neviem, či mi viete prisúdiť vek mám 98 rokov, sa budete teraz určite čudovať, tak to nie je možné, ale je to možné, a prečo som prvú vetu vyslovil, príde aj na toto lámanie chleba.
Som vysokopostavený profesor Viedenskej univerzity, mám vyštudovaných 7 titulov z rôznych odborov filozofie, práva a literatúry, určite poznáte moje meno, je slávnym v tomto období, píše sa o mne v mnohých časopisoch, televízii či rádiách, ako za hodnotného človeka kultúrnej sféry a vysokopostaveného hodnostára, mám grófsky pôvod a moja rodina pochádza z politickej rodiny. A čo to má spoločné s tým, že chcem umrieť?
Nenašiel som si za celých týchto dlhých rokov žiadnu ženu, nemám deti, nikto sa o mňa nechce starať, ale každý by odo mňa chcel len peniaze, a nieže čakajú, že umriem, ale čakajú aby som dlho žil a bol bankou naďalej.
Môj synovec je jediná moja rodina, čo mi zostala s troma deťmi, myslel som, že ma majú radi, takého aký som, ale keď raz som stál pred mesiacom za dverami, čo si mysleli, že nič nepočujem, tak povedali, že som len kus, čo produkuje peniaze, ktoré sú potrebné na ich hmotné statky.
Zaplakal som v noci do vankúša, nikto mi už nezostal priatelia všetci umreli, píšu o mne len knihy, ktoré idú dejinami ďalej, ale nikto sa ma nespýta, či niečo potrebujem… Až vy ste prišli a ani tá čašníčka tu nekomunikuje so mnou, lebo si myslí, že mi tu nechutí, tak s nechuťou mi každé poobedie donesie kávu aj zákusok, slušne si to zaplatím, a odídem. Ale to bol vlastne môj prejav, či sa vlastne už tá posledná osoba spýta, že prečo to nezjem a nevypijem.. Nie, nespýta sa.. Zostal som sám.. už len smrť je pre mňa vykúpenie.. Však načo tu mám žiť, keď lásku nemám, zdravie mi pomaly píše závet do hrobu a pri každom otvorení očí dúfam, len že sa navždy zavrú. Je to zvláštne, že si to prajem, ale som proste unavený zo života a za peniaze si lásku nekúpim, teda nie tú ozajstnú ale falošnú môžem poskytnúť aj Vám, keď Vám dám peniaze a poviem, majte ma radi. Ochotne to urobíte, ale to nie je to isté, ako hovorievala moja matka, že láska je niečo, čo vyhráva muzika v hlave a srdce ti brnká na strune.. Pochoval som si rodičov a odvtedy som vlastne sám.
Veľmi Vám chcem poďakovať, že aspoň Vám som mohol ten príbeh vyrozprávať, a ktovie možno už moje životné veličiny zajtra opustia telo. Ale budem rád, že aspoň niekto si ma za tých posledných 20 rokov ozajstne vypočul.“
Vypil kávu, dojedol zákusok, nechal peniaze položené pre čašníčku a odišiel.. Asi už navždy.. neviem, či ho tam ešte v pondelok nájdem, ale keď sa čašníčka vrátila a zbadala prázdny tanier a šálku, vypúlila oči na mňa a povedala: „ Čo sa ten starigáň umúdril konečne!“
Ja som s rozjareným hlasom odpovedala:“ Kto je Vám starigáň? Nemáte slušnosť k hosťom? Ani neviete, čo ten človek prežíva alebo prežíval… Dovidenia.. hodila som peniaze na stôl a odišla… a nikdy sa tam nevrátim, ale tá zvedavosť ma láka vrátiť sa…
Lásku si za peniaze nekúpime, sláva nás nevykúpi a majme rešpekt pred staršími, sú nám príkladom.
Meno bolo vymyslené, aby som nepoškodila žiadnej osobnosti. Príbeh podľa skutočnosti