Vždy sa stávajú nejaké zvláštnosti, nad ktorými sa každodenne zamyslíme, ukladáme si otázky. Nikdy nevieme, čo nás prekvapí.. V tomto zamrznutom počasí aj zamŕzajú myšlienky…
Ale dnes sa stalo niečo, čo mi dalo čudesné myšlienky.. Tak asi ako viete, väčšinou zdanlivo sa stávajú okamihy u mňa pri cestovaní. Som asi taký pozoruhodný pozorovateľ a vystihujem situácie na pravom mieste.
Stojím si tak len na vlakovej stanici a znenazdajky prejde popri mne mladý tridsiatnik žlto-zeleno čiernej bunde, to nie je nič výnimočné, však? Ale zaujímavosťou tohto muža bol jeho ruksak. Čo môže byť výnimočné na jednom ruksaku? Položíme si otázky. Na ruksaku zvonka bola pripnutá zlatovlasá bábika s copmi a plyšový zajačik, taký akého mávajú malé deti v postieľke na uspávanie. Nezarazilo ma to, len skôr milo prekvapilo, že neboli hračky schované v ruksaku, ale boli zvonka viditeľne pripnuté, aby ich mohol každý vidieť.. Otázky v hlave si spúšťali boj.. Prečo tie hračky vlastne má? Patria jeho dcére či sú tie hračky jeho detstvom? Otázok bolo milióny, viac a viacej sa pridávali do môjho zmýšľajúceho mozgu. Prechádzal sa z jednej strany stanici na druhú… nikomu vlastne nepatril.. Bábika sa hompáľala z jednej strany na druhú a rozdávala okoloidúcim úsmev. Len ten tridsiatnik hľadel do zeme. Bábika bola taká krásna, ozajstná princeznovská, ako deti rozprávajú. Asi desať minút pred príchodom môjho vlaku sa zjavilo malé dievčatko s mamou zababúšené v žltej bunde s čiernou čapicou a svetlomodrými rukavicami a krásnymi modrými očami, pozorovalo muža, ako chodí s tou bábikou z jednej strany na druhú. Nespustilo z neho ani na sekundu oči, teda skôr povedané z jeho ruksaku. Jej matka ako novodobé matky bola zamestnaná asi odpisovaním emailov, či WhatsApp správ svojich kamošiek, či inými modernými zmýšľaniami doby. Matka nič nespozorovala, ale dievčatko hypnotizovalo bábiku, ani sa zo svojho miesta nepohlo, potmehúcky sledovalo zlatovlasú princeznú. Neviem, čo jej v hlave prebiehalo, ale ten blažený úsmev, ktorý malo na tváričke, bol na nezaplatenie. Po nejakých minútach pozorovania si to všimol aj ten tridsiatnik, v tej chvíli zastal v polovici perónu, usmial sa na ňu a ich oči sa stretli presne ako v rozprávkovom príbehu… Nejaká iskra prebiehala z tejto situácie…Už zostávali mi dve minútky do odchodu môjho vlaku, ale moje vnútro „JA“ nechcelo. Chcelo zostať tu a sledovať situáciu ďalej to čaro rozprávkové.
A ako si myslíte, že skončil koniec?
Myslíte si, že ten muž tú bábiku daroval tomu dievčatku?
Nie, nestalo sa tak…
Ale ešte v poslednej minúte sa niečo stalo… Muž zložil ruksak odopol bábiku aj zajačika od ruksaku, chytil ich do ruky a zahral malému dievčatko rozprávkové divadlo. Ako sa bábika so zajačikom ľúbia.
Vtedy sa začalo dievčatko tak nahlas smiať, že aj tá „moderná matka“ odoprela oči od svojho mobilu a zbadala, čo ten muž robí. Čakala som, že začne hystericky kričať čo to za úchyla, alebo iného zlého človeka, či to je blázon alebo iný druh s nadávkami.
Nie, obidve pozerali na divadlom hrané mladým tridsiatnikom.
Myslíte, si že poznáte okolie? Že Vás už nič neprekvapí?
Ja verím, že môj život je plný prekvapení a aj Váš.