Otvorila som dvere, všade navôkol boli položené chumáče snehu, každá rastlinka sa už pokladala na zimný spánok. Moje oko uzrelo niečo ružovkasté, niečo posiate ľadovými kvapkami. A hľa ruža rozkvitnutá ako počas letných nocí či dní.
Pozrela som sa na ňu, obdivuhodne som zdvihla jej lístky a povedala:“ Posledná ruža ty žiješ?“ Ty si vytrvalo vydržala tú zimu, ten mráz, ten trpký chlad?
Moje myšlienky zaleteli.. ako to tá ruža mohla vystáť? Toľké utrpenie? Rozdávaš ešte svoju krásu?
Odovzdala ešte poslednú ružu….
Pomalinky som ju odlomila, prešla jemne prstami po jej krásnych purpurových lupeňoch a priložila som môj zvedavý nos k nej. Aj keď som stála na mraze v krátkom tričku a moje prsty na nohách zacítili chlad, tá vôňa vo mne prebudila teplo na srdci.
Posledná ruža odovzdala svoje poslanie… Potešila ma…Privoňala som si k nej druhýkrát a otvorilo sa mi svetlo na duši: Pocítila som od nej to:“ĎAKUJEM“, že som ju pohladila, vzala do príbytku a dala jej teplo s vodou.
Dívam sa na ňu kľudnými očami, v ktorých sa odráža pokoj. Usmejem sa a viem, že mi dala úsmev a pocit dôležitosti.
Zoberieme si z toho pre náš pohľad:
Aj keď trpíme, naše trpenie má nejaký význam a odovzdá niekomu pocit lásky. Aj ruža trpela v chlade a čakala, pokým ju niekto odtrhne a prinesie niekomu radosť.
Posledná ruža…